História

Úvod do histórie

Severne od Šiah, v strede historickej Hontianskej župy, vo východnej časti dnešného Levického okresu, na maďarsko-slovenskej jazykovej hranici, v údolí pri sútoku potokov Krupinica a Litava, sa nachádzajú Plášťovce - dedina s minulosťou bohatou na historické udalosti a dodnes uchovávajúca rôzne tradície.
Už v dávnych časoch ľudia našli v tomto malebnom kraji vhodné miesto na usadenie sa. Tento chotár ich lákal úrodnými údoliami riek, vyvýšeninami vhodnými na pozorovanie okolia, skalnými otvormi vhodnými na skrýše, rozľahlými lesmi, veľkým množstvom vodných prameňov, a tiež aj bohatou územnou faunou i flórou.
Prvé osídlenie dokazujú nálezy z doby bronzovej. Na území dnešných Plášťoviec sa našli zvyšky keramiky, krčahy zdobené rytými vzormi, v susedných usadlostiach Medovarce a Horné Túrovce boli nájdené urnové pohrebiská, bronzové kosáky v tvare polmesiaca a i. (Borovszky S., red. 1906. 280. I., Bátora J., 1988.21.I.)
György Györffi, odvolávajúc sa na Anonymovu kroniku spomína, že keď vezíri Arpáda pri Dunaji došli k Ipľu, slovanskí obyvatelia, ktorí holdovali vtedajšiemu bulharskému vezírovi Salanovi (Zalán), poddali sa Arpádovi. Na tomto území žili roztrúsene aj potomkovia starých Slovanov a ani po obliehaní sa medzi dvoma etnikami nevytvorila ostrá hraničná čiara. (Györffy Gy., 1987.155.I.)

Názov obce Plášťovce

Názov obce v podobe PLAST sa prvýkrát objavuje v listine Gejzu II. z r. 1156, v ktorej ostrihomský arcibiskup Martirius potvrdzuje pre ostrihomskú kapitulu omše a základy oltárov V listine sa uvádzajú aj názvy desiatich obcí Hontianskej župy, ktorých desiatky sa prepúšťajú kapitule. Medzi nimi je spomenutá aj obec Palást (Plášťovce). (Bakács I., 1971. 32. I.)
Slovo "plast" z etymologického hľadiska pochádza od južných Slovanov. Maďarský názov Palást môže byť odvodeninou tohto, pôvodom bulharského alebo srbochorvátskeho slova. Podľa etnologického slovníka zemepisných názvov maďarské slovo "palást" užívané aj ako osobné meno, sa vytvorilo zo starého slova "plást", slovenské "Plášťovce" vznikli prekladom maďarského pomenovania. (Kiss L., 1988.308.1.)
Miestny bádateľ Lajos Piacsek tvrdí, že názov obce je odvodený z osobného mena obyvateľa žijúceho na tunajšom území a vyjadruje skutočnosť, že dedinu ležiacu vo výške 145 m nad morom, zo všetkých strán obklopujú 250-450 m vysoké kopce chrániace tunajších obyvateľov pred vetrom a snehovými fujavicami podobne ako plášť ľudské telo. (Piacsek L., 1979.1.I.).
Richtár obce Károly Thuróczy píše, že slovo "Palást" je taký "staromaďarský" názov, ktorý súvisí so zahaľovaním, totižto starí Maďari kvôli zatajeniu susedných slovanských obyvateľov tu usadili Polovcov na ochranu svojich hraníc. (Thuróczy K., 1864. In. Pesthy F, 1984. 237.I.)
Bádatelia zaoberajúci sa históriou obce spomínajú dnes už neexistujúcu darovaciu listinu, ktorú podľa dochovanej tradície r. 1217 vystavil Ondrej II. pre Borsu - bojovníka vo Svätej Zemi pochádzajúceho z Palástu. Hocijaké základy malo toto všetko faktom je to, že obec je pravekým hniezdom Plášťovčanov, ktorí túto usadlosť v Hontianskej župe vlastnili takmer pol tisícročie. Fakty dokazujú aj skutočnosť, že obec sa po vytvorení župného systému stala hradným majetkom a r. 1232 ju Ondrej II. pričlenil k znojemskému hradnému majetku.

Obdobie tureckej nadvlády po 18.st.

Je nám známe, že územie dakedy obsadili Kabari (pravdepodobne predkovia Polovcov) a tunajší nevoľníci neskôr slúžili pre Hontiansky hrad. Tí nevoľníci, ktorí obdržali od kráľa pôdu, neskôr vytvárali strednú vrstvu spoločenstva. Tu žijúci nevoľníci sa teda postupne dostali do zemianskeho stavu. Oproti dnešnému kaštieľu na mieste sýpky, alebo v jeho okolí tak už r. 1281 mohla stáť zemianska kúria Álmosa, pochádzajúceho z rodu Palásthyovcov.
Plášťovce v tejto dobe mohli už byť oproti ostatným usadlostiam dosť veľké, počet obyvateľov pravdepodobne presiahol aj tristo. Aj prvé cesty viedli cez dedinu, tak napr. z vtedajšieho župného sídla Hidvég sa cesta v dedine rozvetvovala smerom na Bzovík, Čabrad' a Krupinu. Na ceste medzi Šahy - Plášťovce - Litavou už r, 1342 stáli colnice, cez potoky boli postavené mosty, a fungovali mlyny. Kostol obce možno datovať na r. 1281 a podľa pápežského desiatku zo l4.stor. jeho fara dobre vynášala pre obec. (Bakács I., 1971. 23. 27. I.; Györffy Gy., 1987.227.I.)
Po l3.stor sa ešte viac zvyšoval počet obyvateľov, čo malo vplyv na rozdelenie panskej pôdy. Noví majitelia so služobníctvom vytvárali nové časti obce, čo spôsobilo delenie dediny. Dôkazom toho sú názvy jednotlivých častí obce. Z nich najstarší je Fősök, čiže Felsöpalást, ďalej Alsók čiže Alsópalást a Ucca (Utcapalást). Známy je aj Radópalást, Litvarc, Zahora a Gárdony. V dobových listinách sa z vyskytujúcich názvov vymenujeme len niekoľko: Palást (1265: DL-40064), Plasth Witha (1331: Palásthy It.151.), Felpalasth (1338: DL-43514), Palasth al.nom.Alsook (1478: DL-90489), Radopalasthya (1507: Palásthy It.151.).
Hovoriacim svedectvom histórie a vytvárania zloženia usadlosti sú zemepisné názvy. Lajos Piacsek tieto rozdelil do piatich veľkých skupín, ktoré podľa svojho významu môžu značiť nejakú ustanovizeň (Gárdony, Gárdonyi-pincék, Kastély, Malomárok, Tubány atď.), môžu odzrkadľovať prírodné názvy (Búros, Csurgó, Kövecs, Part atď.), môžu sa vzťahovať na obyvateľstvo (Alsok, Cigánysor, Fősök), na poriadok usadlosti (Csapás, Kissor, Ucca) ale vyskytujú sa medzi nimi aj názvy odvodené z osobných mien. Také sú napr. mená majiteľov pozemkov, ktorých pamiatku názvy dodnes uchovávajú: Brézó (Brizon), Bende (Benchei), Csizsér (Chyzer), Bagonya (Baguna), Páska (Paska). Chysk-Chyzer bol napr. už v rokoch 1270 hontiansky hradný nevoľník a býval v Palásti. Z r. 1308 pochádza údaj o jeho mlyne. Jeho meno v Plášťovciach uchováva aj 249 m vysoký vrch Csiszéri. Už v stredoveku obývaná časť Páska, kde neskôr boli kapustové polia, taktiež z l3.stor pochádzajúceho názvu Pasca dostala meno. (Piacsek L., 1979.19.,39.,44.I.) Chotárne názvy obce vypracovala Anikó Gál. Hlavne na základe práce Lajosa Piacseka odkryla temer 59 mien intravilánu a 158 vonkajšieho územia obce. (Gál A., 1999.)
Niekoľko zemepisných mien označujúcich hraničné body a vzťahujúcich sa na Plášťovce sa vyskytuje v listinách pochádzajúcich ešte z pred Moháčskej bitky. Také sú napr.: fluvius Lytua, fluvius Scorna (Litava a potok Szkonya -1279), a via publica de Bozoch (cesta vedúca do Bzovíku), montis Drazga (vrch Drázga), terra Rakoncza (zem Rakonci) a mont. Konerad (vrch Konerád 1331 ) atď. (Bakács I., 1971.170.I.)
Na majetkoch Palásthyovcov samozrejme nebývali len členovia rodiny a ich potomkovia ale aj iní zemania, ktorí tu mali záložné majetky (Csákovci, Szemerédyovci, Dacsóovci, Lukovci, Keszihócziovci atď.)
V časoch tureckej nadvlády v chotári Plášťoviec sa odohrala jedna z najväčších bitiek. Necelý mesiac po páde Drégelyu 10. augusta 1552 sa tu odohrala bitka medzi dvanásťtisícovým tureckým vojskom Ali budai pašu a cisárskym vojskom skoro takého istého počtu pod vedením Teuffela Erazmusa (Ördög Mátyás). Bitka sa skončila na druhý deň porážkou cisárskych vojsk: padlo niekoľko tisíc vojakov, medzi nimi aj vácsky biskup Ágoston Sbardelatti (Diudics). Bitky sa zúčastnil aj György Thury, ktorý sa neskôr preslávil ako známy proti turecký bojovník. O priebehu bitky okrem historickej literatúry sa píše aj v románe Sebestyén Tinódi Lantosa pod názvom Ördög Mátyás veszödelme. Na mieste bitky je postavená božia muka s pamätnou tabuľou (Turecká kaplnka).
Po bitke veľká časť Hontu spolu s Plášťovcami sa dostala do osmanského područia. V súpise port z r. 1626 je zapísaný "Felsö Palast" a "Alsö Palást" s 1 1/2 pozemkom porty. R. 1630 sa to znížilo na 1 portu. (Port.súp. XVIII/9-1626; ŠOA-B.Bystrica) O trápeniach tunajšieho ľudu existuje viac ľudových povestí, tak napr. o príkladnej obetavosti richtára obce Ambrusa Koncza (najnovšie o tom napísala Viola Varsányi peknú zhudobnenú baladu), alebo o ukrytí obyvateľov v Kőlyuku.

História do 1.sv.vojny

Na začiatku 18. storočia sa obec veľkým tempom začala rozvíjať. V blízkosti kostola si generál Ferenc Palásthy postavil svoj poschodový kaštieľ, v ktorom sa v tej dobe konalo aj župné zhromaždenie. R. 1770 bola vyhotovená "Urbarálna tabela Palástu" z ktorej vysvitá, že obyvateľstvo , v tejto dobe platilo dane jedenástim panstvám. Večnými nevoľníkmi grófa Jánosa Koháryho boli dvaja Mihály Huszárovci, János Bizo, Isiván Farkas, Péter Lasztovicza a Lórinc Fekete. Mali väčšinou 2 bratislavské merice pôdy (1 maďarské jutro), k tomu ešte 20 jutár oráčiny a lúku na 6 "ručných kopáčov". Za toto všetko museli odpracovať 52 dní robotu. Okrem toho museli odviesť 1 siahu dreva na kúrenie, 6 "funtov pletenice", 1 ice masla, 2 kapúnov, 2 kurčatá a 13 vajec. Pre Antala Halácsyho platilo dane 11 nevoľníkov, medzi inými s menami ako Kovács, Antal, Ray, Berecz, Cseri, Drahos, Kiss, Teknyős, Radványi, Szarka. Niektorí z nich mali už len polovicu pozemku ako predošlí. Plukovník Palásti (Obrster Palast) mal 15 nevoľníkov s pozemkom. Nachádzajú sa medzi nimi i dnes sa vyskytujúce priezviská v Plášťovciach ako Szabó, Nagy (Gergely Pál Nagy, Jakab Nagy, Matyó Pál Nagy, Mihály Pál Nagy) a Kovács. Desať nevoľníkov Lászlóa Okolicsányiho patrilo tiež k majetnejším nevoľníkom. Tu nachádzame hlavne mená ako Szabó, Tóth a Szarka. Vznešeným mohlo byť aj 10 nevoľníkoov " Pánov Nedeczkých" s menami viacerých Szabó, Vargha, Antal, Leki a Kocsmáros. Gábor Rudnay mal tiež 10 nevoľníkov, z nich najmajetnejší Márton Nagy s domovým pozemkom 3 bratislavských meríc, s 27 jutrom pôdy a s lúkou na 9 ručných kopáčov. Medzi ostatnými daňovníkmi sa vyskytujú mená ako Kovács, Pásztor, Moko, Krizsan, Márton a Szarka. Daňovníci Gábora Szmrecsányiho (Antal Szondy, Mátyás a József, Mihály Vargha, István Nagy a Jakab Vincze) mali domový pozemok na 2 jutry a 18 jutár oráčiny. Jedného nevoľníka mali Ferenc Palásthy, István Palásthy a Gábor Szmrecsányi (József Kolár, Mátyás Pásztor, István Molnár), pre manželku Pála Okolicsányiho odvádzali dane dvaja nevoľníci, Tamás a István Molnár.
Okrem 74 nevoľníkov bolo spísaných ešte 44 domových želiarov. Najviac želiarov mal Ferenc Palásthy, medzi ktorými nachádzame viac slovanských mien (Márton Rabenko, András Rabenko, Jakab Lauko, György Daniel, János Csepko, Pál Havran).
V súvislosti urbariálnych služieb aj Pál Palásthy uvádza vo svojej knihe údaje. Odtiaľ sa dozvedáme, že gazda s pozemkom v l8.stor musel ročne odvádzať okrem 20 vajec, 2 kurčiat a 1 husi na Vianoce jednu sliepku alebo dve kurčatá. Zemepán desiatok mohol požadovať aj z husí a kde sa urodili lieskovce aj z toho platili dane, takisto i z divých jabĺk a hrušiek. Zo pšena vyberali taktiež desiatok, zo včiel za jeden úľ 10 denárov. Z baranov sa vyberal deviatok, za každý kríž pšenice a raži vyberali 1 kr., tzv. kosákový peniaz. Okrem toho bol tzv. bičíkový peniaz (keď gazda mal služobníka, 50 denárov), desiatok z kapusty, cibule atď. Plášťovský nevoľník teda platil daní dosť, napriek tomu sa dedina rozvíjala: mala svojich pastierov, mlynárov, kováčskych majstrov a čižmárov, mala krčmu a liehovar atď. V 19. stor. boli postavené nové kúrie. Obec mala svoj kostol, školu, sporiteľňu, poštu. Z tohto obdobia o Pláštovciach nachádzame viacero štatistických údajov v rôznych publikáciách, napr. Elek Fényes sa o Plášťovciach v Hontianskej župe zmieňuje ako o maďarskej dedine, ktoré "má veľa lúk, lesov, pasienkov a preto chová veľa oviec. Víno má vzácne." Na majetkoch Palásthyovcov vtedy žilo 1044 katolíckych a 96 evanjelických obyvateľov. (Fényes E., 1851.186.I.)
Údaje o Plášťovciach r 1855 uvádza Imre Palugyay ml. Chotár meral 8717 kat.jut. a z toho najviac zaberali lesy (3393 kat.jut.), potom pasienky (2006), oráčiny (1965), lúky a záhrady (560) a vinice (134). Zo 197 vlastníkov pôdy hospodárilo 41 na celom a 28 na 2I4 pozemku. Počet domov sa delil nasledovne: 55 s pozemkom, 110 želiarskych so záhradou, 1 učiteľský byt a 1 fara. R. 1850 bolo spísaných 1107 obyvateľov, z toho 997 bolo rímskokatolíckych, 84 evanjelických, 1 kalvín, 25 židovských. 1072 obyvateľov sa hlásilo k maďarskej, 25 k židovskej a 10 k cigánskej národnosti. (Palugyay I. ml., 1855.625.I.)

Počet obyvateľov obce sa neustále zvyšoval: r. 1869 bolo 1340; r. 1880 bolo 1443 Plášťovčanov. Podľa údajov sčítania ľudu z r. 1890 má obec 1545 obyvateľov, z ktorých je 1448 Maďarov, 5 Nemcov, 87 Slovákov a 5 iných. Rímskokatolícku vieru vyznáva 1408, evanjelickú 98, kalvínsku 2, židovskú 37 obyvateľov. Bolo 244 obývaných domov. (Dr. J. Jekelfalussy, 1892.228-229.I.)
Z r. 1864 pochádzajúcich údajov, ktoré zaslal Károly Thurócry k Miestnej schematike (menný zoznam usadlostí) Frigyesa Pesthyho sa dočítame nasledovné: "Obec Plášťovce kedysi pozostávala z piatich obcí - Alsók, Felsők, Utza, Gárdon a Tubán. Každá obec mala svojho richtára, nad ním bol ešte zvlášť hlavný richtár, ktorý pôsobil ešte aj pred revolúciou, a to hlavný richtár Mátyás Deák..."
Súpis chotárov z r. 1867 obsahuje mená nasledovných plášťovských statkárov: knieža Ágoston Coburg, Zsigmond Nedeczky, Bálint Bencze, Imre Ivánka, Kálmán Buocz a Gyärgy Murányi. Tu poznamenávame, že v školskom roku 1863164 mal v Banskej Štiavnici Kálmán Mikszáth 20 ročného spolužiaka menom Odon Murányi, ktorý spolu s otcom statkárom Miksom Murányim býval v Plášťovciach.
V súvislosti s dedinou bohaté množstvo údajov nachádzame aj v Almanachu Eleméra Pongrácza. Medzi inými sa tu dozvedáme, že miestny farár Sándor Várjú okolo prelomu storočia bol členom Prírodovednej spoločnosti, medzi najviac dane platiacich členov Komisie právo mocenstva Hontianskej župy nájdeme Pála Luku, Zsigmonda Nedeczkyho, Istvána Ivánku, Józsefa Zmeskalla a Pála Vajdu z Plášťoviec. Pál Luka bol zároveň aj fiškusom Hospodárskej spoločnosti Hontianskej župy a Pál Vajda členom Komisie chovateľov koní. Už v tejto dobe bol činný Spolok dobrovoľných hasičov ktorej predsedom bol Pál Vajda, veliteľom Gyórgy Zmeskall. (Pongráczy E., 1893.107.).

Veľmi dôležité a hodnotné údaje sú aj v matričných knihách. Len niekoľko z nich uvedieme. Najnepríjemnejšou chorobou v Plášťovciach na prelome storočia bola pľúcna choroba suchoty a týfus. Deti trpeli v šarlachu, záškrte a osýpkach. Napriek tomu počet narodených detí bolo oveľa väčší ako počet zosnulých. Desaťročný priemer narodených (1895-1904) bol 50,6 a zosnulých 34,2. Poznamenávame, že počet ročne narodených dnes sotva dosiahne dvadsiatku.
Na základe záznamov matričnej knihy zosnulých počas 5 desaťročí pozorujúc zamestnania sa nám vytvorí jednoznačný obraz. Stretávame sa hlavne s nasledovnými zamestnaniami: tesár, stolár, pôrodná baba, debnár, obuvník, žandár, čižmár, lesník, horár, látač, strojník, šofér, strojný zámočník, guľáš, zvonár, valach, kondáš, záhradník, krčmár, murár, kováč, mlynár, pastier, kuchár, učiteľ, obchodník, hudobník. K tomuto len toľko dodáme, že pôrodnou babou dediny bola dlhé roky Borbála Csáki Mics, ktorá veľmi veľa detí pochovala a ešte viac oslabených pokrstila. Najviac bolo valachov a tu sa stretávame s menami ako Lendvai, Blasko, Vinger, Bohus, Simik, Pintér, Lupták, Laurenčík, Kissimonyi, Melisek, Saliga, Bolyo, Racsko atď.
Miestny zoznam obcí z r. 1913 zaznamenáva v Plášťovciach 1717 obyvateľov a 9 sem patriacich samôt. Menovite sú to: Brézópuszta, Szkornyapuszta, Jalsópuszta, Középolvárpuszta, Litvapuszta, Olvárpustza, Sopapuszta, Oszikópuszta, Szállásolvár.

Plášťovce neobišli revolúcie, vlny vojen ako ani úpravy hraníc. Géza Palásthty r. 1848 bojoval proti Jedlačičovi. Syn Mátyása Wissnyánszkyho, 15 ročný András bol spolužiakom revolučného básnika Sándora Petöfiho v Banskej Štiavnici. Géza Nedeczky ako mladý išiel do oslobodzovacích bojov a vrátil sa ako nadporučík. Medzi dôstojníkmi boli Plášťovčania, ktorí sa vrátili do župy na výcvik hontianskej národnej stráže. Géza Nedeczky počas národnooslobodzovacích bojov bol podrichtárom Šahanskeho okresu, Bertalan Nedeczky zas prísažníkom.

1. a 2. sv. vojna

Prvá svetová vojna si vyžiadala z Plášťoviec 62 obetí. Ich zoznam sa nachádza na pamätnej tabuli padlých hrdinov a vyšiel i v publikácii László Zsilku. Preto od tohto teraz odhliadneme a poznamenáme len toľko, že spomedzi vymenovaných hrdinov traja (Imre Antal, János Bazsó, István Zsilka) sa zranili v bitke medzi skupinou Pálmay a českými legionármi, zomreli r 1919 (máj - jún) v šahanskej nemocnici. Obeťou hraničných úprav môžeme považovať išpána Istvána Ivánku.

Po vojne sa v dedine z 1759 obyvateľov 282 hlásilo k "československej" národnosti. R. 1924 sa otvorila aj slovenská národná škola. György Zmeskal už na začiatku storočia predal zo svojho majetku väčšiu časť Slovákom prichádzajúcim z okolia Trenčína, z majetku Berga 117 kh zas Slovákom zo susedných Rykynčíc. Za 1.ČSR z dediny viacerí odišli za prácou do Kanady a boli takí, ktorí sa nikdy nevrátili späť. 9. novembra 1938 aj do Plášťoviec vpochodovala uhorská armáda a hraničná čiara sa posunula do katastra obce. Treba poznamenať, že napriek prevratu už r. 1939 znova otvorili slovenskú školu. R. 1942 posvätili pamätnú tabuľu a štátnu vlajku, vo dvore kaštieľa zorganizovali veľkolepé obecné dni, na ktorých sa zúčastnil aj podžupan Dr. Rezső Hetényi. Plášťovčania boli prítomní aj na Dňoch Hontu v Šahách r. 1943, kde sa predstavili v ľudovým tancom sprevádzaným s hrou na gajdy. Činná bola aj Spoločnosť maďarskej kultúry Szécsényi, jej predsedom bol notár István Zölley, tajomníkom Gyula Antal a pokladníkom István Matyó.

II. svetová vojna si tiež zobrala z Plášťoviec veľa obetí. Škoda, že ich mená sa už len v slovenskom jazyku dostali na pamätnú tabuľu. Podľa tejto tu padlo 44 vojakov. O niektorých (István Fábri, József Kiss, István Korcsok, János Kocsmáros, János Štec, József Varga, Pál Zahorec) sa dočítame aj v matričnej knihe zosnulých. V knihe Józsefa Gereho, v ktorej píše o 23/II. pešom prápore v Balassagyarmate, sa tiež stretávame s menami Plášťovčanov. Odtiaľto sa dozvedáme, že honvéd János Mlinárik narodený r. 1918 zmizol niekde v Taliansku v januári r 1943. Vtedy vyhlásili za nezvestného aj o dva roky mladšieho honvéda Andrása Szingera a 10. augusta 1942 zmizol slobodník István Zsiga (1920). (Gere J., 2000.283-300.1.)
Veľké boje sa odohrali aj v Plášťovciach, kde padlo 40 sovietskych, 19 nemeckých, 5 maďarských vojakov, ale na pamätnej tabuli je zapísaných aj 28 civilov, ktorí podľa matriky zosnulých sa stali obeťami mínových íverov. Tu poznamenávame, že v matričnej knihe cirkvi sú zaznamenané i ďalšie dve mená obetí, ktoré na pamätnej tabuli chýbajú: 64 ročný József Racskó a László Lukács nar. r. 1937 (Liber defunctorum, 1944.52.I.)

Od oslobodenia po súčasnosť

"Oslobodenie" v obci prinieslo ďalšie trápenie. Obyvateľov maďarskej národnosti ponížili tým, že zakázali v kostole bohoslužby v maďarskom jazyku, zatvorili im školu a 122 rodín vybrali na nútené práce do Čiech. Z nich takmer sto aj deportovali, odvážali ich vo vagónoch pre dobytok a predávali na českých trhoch ako otrokov. O niekoľko rokov sa situácia predsa len zlepšila. Bol založený Csemadok, znovu sa otvorila maďarská škola, z Čiech sa vrátili domov deportovaní. Je pravda, že ich pôdy boli násilím odobraté pre družstvo, ale dedina sa od 50-60-tych rokov predsa len vyvíjala. Boli postavené nové rady domov, nová škola, kultúrny dom, materská škola, ambulancia lekára, pošta, obecný úrad. Vývoj obce však má aj svoju negatívnu stránku boli zničené históriu pripomínajúce miesta ako kúrie, parky, cintoríny atď.
Obec sa rozvíja i dnes - stavia sa čistička na vodu, obnovujú starú školu, premaľovali kostol, obnovili priestory kaštieľa Palásthyovcov. Od r 2003 je starostom obce Ing. Ladislav Korcsok, ktorý tento post prevzal od Juliany Czanyíkovej. Najsilnejšou politickou stranou v obci je Strana maďarskej koalície, ale činná je aj Strana demokratickej ľavice, pôsobí tu Csemadok, Matica slovenská, hasičský zbor, skauti a záhradkársky spolok. Žiaľ nezamestnanosť dosahuje 28,04%. Myslíme si však, že je tu nádej a možnosť pre nápravu a to hlavne v oblasti dedinskej turistiky, malého podnikania a poľnohospodárskej výrobe. Aj počet obyvateľov ubúda: kým r. 1961 tu bolo 2193 obyvateľov, r 1991 klesol ich počet na 1804. Na základe sčítania ľudu z r. 2001 v Plášťovciach bolo 1735 obyvateľov, z toho maďarskej národnosti 1201, čiže 69,22%.

Neváhajte nás kontaktovať...